Tradícia používania označení slúžiacich na určovanie pôvodu výrobkov a služieb začala už v období staroveku, kedy sa určité označenia používali v spojitosti s keramickými, tehliarskymi a koženými výrobkami.
Označenia boli tvorené iniciálkami, značkami, písmenami, grafickými alebo inými obrazovými symbolmi, ktoré boli umiestňované na povrchu výrobkov prípadne sa pripevňovali zvlášť. Najmä v novoveku sa tento zvyk ďalej rozširoval, kedy začalo dochádzať k hromadnej výrobe a výmene tovarov. K zásadnému rozvoju, z hľadiska právnej ochrany označení výrobkov a služieb došlo však až v druhej polovici 20. storočia. Medzi najpokrokovejšie krajiny v tejto oblasti patrili USA, Anglicko, Nemecko, Rakúsko a Francúzsko. Na našom území bola založená novodobá právna úprava zaoberajúca sa ochranou práv označení zavedená rakúskym cisárskym patentom č. 230 z roku 1859, neskôr bol v roku 1890 na území vtedajšieho Rakúsko – Uhorska zriadený ústredný známkový register. V roku 1918 po vzniku Československej republiky došlo k prevzatiu skôr platných Rakúsko – uhorských právnych úprav ( zákony č. 469 a 471 z roku 1919 a zákon č. 261 z roku 1921). Takáto právna úprava bola na území Československa až do roku 1952, kým nedošlo k novelizácií zákonom č. 8 o ochranných známkach a neskôr nahradený v roku 1988 zákonom č. 174. V Slovenskej republike bol nový zákon prijatý v roku 1997 (zákon č. 55/1997 Z. z.). Súčasný platný zákon o ochranných známkach je z roku 2001 (zákon č. 577/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 14/2003 s účinnosťou od 1.2.2004.
Zosúlaďovaním právnych predpisov týkajúcich sa ochranných známok členských štátov začalo Európske spoločenstvo v roku 1988, a to prijatím harmonizačnej smernice, ktorej cieľom bolo odstránenie existujúcich rozdielov medzi národnými predpismi jednotlivých členských štátov a prispieť tým k slobode poskytovania služieb a voľnému pohybu tovaru. Smernica sa upravuje výpočet označení, ktoré môžu byť použité ako ochranná známka, a či sú dostatočne schopné odlíšiť jednotlivé služby alebo výrobky jedného podnikateľského subjektu voči iným službám a výrobkom ostatných subjektov. Prvoradou je úroveň ochrany, ktorá vyplýva zo zápisu ochrannej známky v rôznych členských štátoch, ktorá je dnes v celej Európskej únii rovnaká.
Zákon o ochranných známkach z roku 1997 plne prevzal vyššie uvedené zásady, ktorý zároveň odstránil jednotlivé prekážky pri manipulovaní s ochrannými známkami, ktoré boli dosiaľ poznamenané administratívnymi zásahmi štátu do postavenia jednotlivých hospodárskych subjektov. Úpravou sa docielilo posilnenie postavenia vlastníka ochrannej známky, ako aj zosilnenie zodpovednosti iných podnikateľských subjektov pri označovaní služieb a výrobkov. K výraznému posilneniu ochrany práv tretích osôb došlo zavedením námietkového konania pred zápisom ochrannej známky do verejnoprávneho registra. Prvá etapa úpravy systému ochrany priemyselného vlastníctva v SR bola prijatím zákona zavŕšená.