eTuls

Ochrana osobnosti v rámci občianskeho práva

Primárne je Ochranu osobnosti upravená v  zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v ustanoveniach § 11 a nasledujúce. Okrem Občianskeho zákonníka je ochrana osobnosti zakotvená aj v iných právnych normách ako napríklad Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) ale aj v iných dokumentoch medzinárodného práva. Každej fyzickej osobe prislúcha právo na ochranu osobnosti a to bez rozdielu rasy, pohlavia, náboženstva, sexuálnej orientácie či príslušnosti k etickej či náboženskej skupine. Toto právo zaraďujeme do kategórie nescudziteľných práv, to znamená že, toto právo nemožno na nikoho previesť, zároveň je neodňateľné, čo znamená že tohto práva nemožno nikoho pozbaviť. Treba uviesť že občianskoprávna ochrana osobnosti prislúcha výlučne fyzickým osobám. Pokiaľ sa jedná o ochranu názvu právnickej osoby upravuje osobitne ustanovenie § 19b Občianskeho zákonníka, prípade ustanovenia noriem obchodného práva.

V zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka: „Občan má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti, ako aj svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva viacero spoločných zásad, ktoré sú aplikovateľné pre všetky osobnostné práva bez rozdielu, najmä:

• prislúchajú každej fyzickej osobe;
• majú nehmotný charakter;
• patria do skupiny absolútnych subjektívnych práv, ktoré pôsobia “erga omnes” -voči všetkým;
• nepodliehajú výkonu rozhodnutia;
• vďaka tomu, že majú nemajetkový charakter nepodliehajú premlčaniu ani preklúzii
• ich existencia je výlučne viazaná na existenciu fyzickej osoby, čiže tieto práva zanikajú smrťou.

Výpočet chránených práv uvedených v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka nie je taxatívny . Predstavuje len demonštratívny výpočet. Podstatným ustanovením Občianskeho zákonníka predstavuje § 12 ods. 1 ,ktoré rozširuje ochranu osobnosti aj na najtypickejšie prejavy osobnosti ktorými sú  , písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy.

Treba uviesť, že na to aby sa fyzická osoba mohla domáhať ochrany sa obligatórne nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu do subjektívnych práv. Úplne postačí ak je zásah , čo i len spôsobilý vyvolať ohrozenie právom chránených záujmov.

Spôsoby ochrany osobnosti – žaloba

Ochrany subjektívnych práv je možné domáhať sa na súde. Na to aby bolo právo na ochranu uplatnené úspešne je potrebné aby bolo naplnených niekoľko atribútov a to:

1. je potrebné aby nastala skutočnosť, keď došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti človeka,
2. vyžaduje sa aby neoprávnený zásah musel byť objektívne spôsobilý privodiť ujmu,
3. ide o ujmu na právach ustanovených v § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o subjekty oprávnené podať žalobu, tak aktívne legitimovaným na podanie žaloby (teda aj subjektom ochrany) môže byť vylúčené fyzická osoba.

Rozhodovanie o sporoch z ochrany osobnosti spadá do pôsobnosti prináleží všeobecnému súdnictvu, a to aj napriek tomu, napriek skutočnosti, že ide o práva, ktoré sú chránené aj Ústavou SR. Miestne príslušný bude všeobecný súd podľa miesta trvalého pobytu žalovaného.

Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka nám slúži na to aby nám vymedzil , akými prostriedkami ochrany sa môže fyzická osoba, ktorej osobnostné práva boli ohrozené alebo porušené domáhať ochrany svojich subjektívnych práv na súde. Občiansky zákonník nám uvádza len exemplifikatívny výpočet spôsobov, čo sad dá vyvodiť gramatickým výkladom slova “najmä” “. Právny poriadok nám umožňuje využiť tieto prostriedky len pokiaľ neoprávnený zásah smeruje k niektorej zo zložiek osobnosti človeka, ktoré uvádza ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka. Tieto prostriedky možno využiť len v prípade, ak neoprávnený zásah smeruje do niektorej zo zložiek osobnosti človeka, ktoré uvádza ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka. Na ochranu majetkových práv sa tieto prostriedky ochrany nemožno aplikovať.

Nároky z paragrafu § 13 Občianskeho zákonníka, si môže fyzická osoba uplatňovať ak existuje subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah. Aby sme pojem subjekt v tomto prípade špecifikovali tak subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba alebo aj štát. Možno sa však stať, že za neoprávneným zásahom bude stáť aj viacero subjektov súčasne. Obligácia poskytnúť zadosťučinenie je však vždy spätá len s konkrétnou osobou. To znamená, že ak povinná osoba zomrie, zaniká tým aj povinnosť poskytnúť zadosťučinenie – „povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 Občianskeho zákonníka je osobne spätá s osobou, ktorá sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dopustila. Má teda osobný charakter, a preto zaniká smrťou takej osoby.“ (Uz VS v Prahe zo dňa 06.04.1995, sp. zn. 1 Co 338/1994) – (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Na to aby sa právo na ochranu osobnosti uplatnilo úspešne sa nevyžaduje žiadna forma zavinenia, či už úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti.. Hovoríme, že občianskoprávna úprava je založená na objektívnom princípe, to znamená, že zodpovednosť sa bude vyvodzovať bez ohľadu na zavinenie.  A preto zodpovedný subjekt bude To prečo zákonodarca zvolil takáto konštrukciu je, že ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby zostáva rovnaká tak v prípade, ak išlo o zásah úmyselný, alebo naopak o zásah bez zavinenia.

„Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:

1. existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka – či už slovom, písmom alebo obrazom,
2. neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu – čiže konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť či česť,
3. existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou.“

(Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Treba dodať, že nie každý zásah do práv fyzickej osoby možno kategorizovať ako neoprávnený.. Zákon nám vymedzuje situácie , kedy o neoprávnenosť zásahu nejde, a to najmä v prípade:

• pokiaľ dotknutá osoba dala na zásah svoje privolenie,
• ak k zásahu došlo v rámci výkonu iného práva napr. práva na informácie,
• ten, kto sa zásahu dopúšťa vykonáva svoje právo,
• Občiansky zákonník nám vymedzuje prípady tzv. zákonných licencií podľa § 12

Pokiaľ boli niekoho práva porušené alebo ohrozené, môže sa v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka domáhať najmä:

1. zdržania sa ďalších zásahov(tzv. negatórna žaloba) –  touto žalobou sa fyzická osoba bude domáhať f upustenia od pokračovania neoprávnených zásahov. Táto možnosť sa uplatňuje najviac v prípadoch najmä pokiaľ má zásah trvalý charakter napríklad opakované výroky hrubej povahy, sírenie nepravdivých správ. Pri tomto type žaloby je potrebné, presne naformulovať akých činov sa má žalovaný zdržať, pokiaľ by sme to formulovali príliš všeobecne ako “povinnosti zdržať sa napríklad urážlivých výrokov “, tak by takáto žaloba neobstála. Aby sme zabezpečili úspech v  spore sa vyžaduje presná špecifikácia konania. Na podanie tejto žaloby musí byť splnená hmotnoprávna podmienka že neoprávnený zásah trvá, alebo hrozí jeho opakovanie v budúcnosti. Z uvedeného a contrario vyplýva, že ak neexistuje žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, prípadne ani hrozba opakovania v budúcnosti, tento druh žaloby neodporúčame použiť, nakoľko budete v spore neúspešní.
2. obnovenia pôvodného stavu(tzv. reštitučná žaloba) – hlavným účelom tejto žaloby je to aby sa poškodená fyzická osoba (žalobca) mohol domáhať odstránenia následkov, už spôsobeného neoprávneného zásah, a to v prvom rade tak, že môže požadovať obnovenie stavu, napr. môže požadovať zničenie neoprávnene zaobstaraného zvukového záznamu. Pri tomto type žaloby je dôležité, že následky neoprávneného zásahu trvajú, aj keď samotný zásah už pominul.  V závislosti  od konkrétneho prípadu sa bude líšiť aj spôsob odstránenia následkov Je nevyhnutné aby žalobný návrh (petit) obsahoval konkrétny spôsob odstránenia následkov.
3. satisfakcie–  fyzická osoba sa má právo podať tkz. Satisfakčnú žalobu pri vzniku nemajetkovej ujmy domáhať poskytnutia  primeraného zadosťučinenia. Na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sa vyžaduje kauzálny nexus – čo je príčinná súvislosť medzi  neoprávnenosť zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy

Náhrada nemajetkovej ujmy

„Nemajetková ujmy je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity alebo majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je potrebné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Náhradu nemajetkovej ujmy možno požadovať v tzv. satisfakčnej žalobe, ktorú sme už spomenuli vyššie v texte.. Od povinného subjektu možno požadovať jednak:

• primerané morálne zadosťučinenie(§ 13 ods. 1) napr. ospravedlnenie;
• náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch(§ 13 ods. 2);

Povinnosť poskytnúť satisfakciu sa viaže výlučne na povinnú osobu, nie sú ňou viazaný jej právny nástupcovia. to znamená že pokiaľ jeden z účastníkov konania počas konania zomrie tak súd konanie v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) obligatórne zastaví.

Toto sporové konanie sa riadi výlučne dispozičnou zásadou a preto môže súd priznať primerané zadosťučinenie iba na návrh. Primerané zadosťučinenie sa posudzuje v každom prípade individuálne.

Občiansky zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto morálneho (nepeňažného zadosťučinenia) peňažnú náhradu. O peňažnej náhrade je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd. „Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá vyplýva z čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom. Navyše, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave. (Uz ÚS SR zo dňa 17.04.2002, sp. zn. II. US 54/2002)“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Na to aby mohol súd priznať peňažné musia byť kumulatívne splnené dve podmienky ::

• Morálne zadosťučinenie nie je postačujúce. Z tejto formulácie vyplýva, že ujmu nebude možné zmierniť žiadnou inou formou morálneho zadosťučinenia.
• Neoprávnený zásah v značnej miere zasiahol do práv fyzickej osoby a tým spôsobil zníženie dôstojnosti dotknutej osoby v značnej miere. Neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere. Druhá podmienka v prvom rade vyjadruje intenzitu zásahu. Na to aby súd priznal nárok na peňažné plnenie, je nutné aby k zníženiu dôstojnosti došlo v značnej miere. Nižšia intenzita ako značná intenzita nebude viesť k tomu, aby súd rozhodol o priznaní nároku na peňažné zadosťučinenie.

V platnej právnej úprave nie je nikde konkrétne uvedené ustanovenie, ktoré by upravovalo výšku peňažného zadosťučinenia. Určenie jej výšky je na úvahe súdu, no malo by byť primerané vzľadom na každý prípad jednotlivo.. Súd by mal pri určovaní Pri určovaní výšky y nemajetkovej ujmy by mal súd vychádzať najmä z nasledujúcich kritérií:

• Posudzuje sa závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy;
• okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu;
• či nebolo poskytnuté zo strany žalovaného odškodnenie aj mimosúdnou cestou.

Okrem týchto nárokov sa fyzická osoba- poškodený môže domáhať aj náhrady škody v zmysle § 16 Občianskeho zákonníka.

Postmortálna ochrana

„Právo na ochranu osobnosti ako právo nemajetkovej povahy, rýdzo osobnej povahy, zaniká smrťou fyzickej osoby, neprechádza na jej dedičov a nestáva sa predmetom dedenia.“ (I.Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)  Na to aby prichádzala do úvahy postmortálna ochrana, musia byť kumulatívne naplnené predpoklady, ktoré sú uvedené v ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka Postmortálnou ochranou sa rozumie to, kedy po smrti fyzickej osoby môžu zákonom presne stanovené subjekty uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti. Zákon nielenže presne špecifikuje okruh týchto osôb, ktorým prislúcha toto právo ale taktiež určuje aj ich poradie, v akom majú právo uplatňovať ochranu Poradie týchto osôb je nasledovné:

• do prvej skupiny patrí manžel a deti zomrelej osoby, ak takýchto subjektov niet nastupuje druhá
• v druhej skupine sú to rodičia zomretej osoby.

Okruh subjektov je vymedzený týmto spôsobom aj s toho dôvodu, že sa má za to , že práve tieto subjekty budú najlepšie chrániť záujmy zomretej osoby. Je potrebné spomenúť, že nejde o dedičské nástupníctvo, ale len o tzv. procesné nástupníctvo.

Aby vyššie spomenuté subjekty  boli oprávnené podať žalobu na ochranu osobnosti je potrebné splnenie dvoch základných predpokladov.

• smrť fyzickej osoby;
• vyžaduje sa zásah do osobnosti fyzickej osoby počas života alebo aj po jej smrti.

„Právo na postmortálnu ochranu sa nepremlčuje a zaniká smrťou osoby, ktorá je oprávnená ho uplatniť.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.)

Ochrana osobnosti – fotografie

V rámci oblasti ochrany osobnosti sa zameriame podrobnejšie tzv. zákonným licenciám, ktoré sú upravené v ustanovení § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy týkajúce sa občana alebo jeho prejavov osobnej povahy smú sa použiť len s jeho privolením.“ Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka nám jasne stanovuje spôsob  upravuje spôsob, akým je možné použiť obrazové snímky (aj fotografie) t.j. len so súhlasom fotografovanej osoby. V tomto prípade predmetom ochrany nie je hmotný substrát, hmotná fotografia ale je ním nehmotný substrát telesný vzhľad, napríklad tvár danej fyzickej osoby, ktorá je na obrazovom snímku zachytená.

„Fyzická osoba má aj právo na ochranu podobizne pred neoprávneným použitím.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 – § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.) Momentom vzniku práva na podobizeň je okamih zachytenia podoby. Pokiaľ je snímka uložená v pamäti napríklad digitálneho fotoaparátu používa ochranu týchto ustanovení.. Ochrana podobizne je obsiahnutá aj v Autorskom zákone, no táto právna úprava sa vzťahuje len na hmotné Občianskoprávna úprava nie je takýmto spôsobom nijak dotknutá. Identifikovanie fyzickej osoby, teda jej jasné určenie je pre poskytnutie ochrany zásadnou podmienkou.

Ochrana pred nedovoleným vyhotovením obrazovej snímky súvisí so zachytením podoby fyzickej osoby na obraze bez toho aby tá osoba udelila súhlas na takéto vyobrazenie súčasného udelenia súhlasu na takéto vyobrazenie. Čo sa týka formy predmetného súhlasu, zo zákona vyplýva, že súhlas nemusí byť výslovný, môže byť vyjadrený aj konkludentne. Použitie obrazovej snímky môže mať rôzny charakter napr. vystavenie na umeleckej výstave , uverejnenie v periodiku, atď. K fotografovaniu fyzickej osoby na verejnosti  existuje rozsiahla judikatúra. Dovolíme si uviesť niektoré rozhodnutia, ktoré uvádza komentár doktora Feketeho spomínaný vyššie, napr.:

„Monitorovanie akcií jednotlivca na verejnom mieste použitím zariadenia na fotografovanie, ktoré nenahráva vizuálne dáta, nie je zásahom do práva jednotlivca na súkromný život. (prípad Herbecq a ostatní vs. Belgicko).“

„Zverejnenie záznamu sťažovateľa na verejnej ulici v hlavnom televíznom spravodajstve, ak sa sťažovateľ nezúčastňoval na verenej udalosti a nebol ani verejnou osobou, pričom nebol obvinený z porušenia zákona, predstavuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súkromný život (prípad Peck v. Spojené kráľovstvo).“

Ochrana osobnosti pred mediálnym zneužitím

Ochrana osobnosti sa vzťahuje aj na mediálny priestor.

 „Televízne vysielanie je z hľadiska rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácii širokej verejnosti. Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde týmto elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. To v prípade, ak zásah bol spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. (R 45/2000)

 Naše služby

• Uplatňovanie nárokov týkajúcich sa ochrany dobrého mena a povesti
• Príprava žalôb vo veciach ochrany osobnosti a zastupovanie na súde

Mali by ste  záujem o prípravu žaloby vo veci ochrany osobnosti? Naša advokátska kancelária Vás bude zastupovať, kontaktujte nás.